SLIVKA

Slivka

Má širšiu šedú alebo slabo žltkavú beľ, šedohnedé až červenohnedé jadro, mierne lesklé. Možno povedať, že podľa druhu sa mení aj farebnosť jadra. Niektoré sú fádne mahagónové, v iných hrajú žilky cyklámenovo, fialovo, žltozeleno. Dreňové lúče sú stredne viditeľné, póry jemné, vlákna sú málo ohybné, letokruhy výrazné.

Drevo je dosť husté, tvrdé, homogénnej štruktúry. Nevýhodou je väčšie šúverenie. Využíva sa na sústruženie a rezbárske práce. Slivky majú veľmi často od odpílených konárov hnilobou napadnutý stred. Niekedy aj na pohľad bezchybný kmienok vás zradí.

Pri ťažbe slivkového kmeňa treba postupovať nanajvýš zodpovedne. Slivka má veľmi hodnotné drevo, ale pri sušení mimoriadne praská. Treba ju zásadne píliť neskoro na jeseň alebo v zime. Nechať cez zimu v celku, na jar po niekoľkých mesiacoch prepíliť po dĺžke cez stred, aby sa vylúčilo praskanie, polovice poprekladať a aspoň rok nechať stáť, až potom píliť na hrubšie prírezy alebo hranolčeky. Neodporúčam ju čerstvú popíliť na doštičky. Ešte som nevidel, že by sa do dobre vysušenej slivky pustili červotoče alebo iní „robotníci“.